Štefan Parák

Švajčiarsko a prvá Slovenská republika (1939-1945)

Parak obr obalka

Práca, ktorá vznikla na základe dlhodobého poctivého výskumu v švajčiarskych archívoch, prináša objektívnu analýzu vzťahov a záujmov, ktoré politicky a hospodársky spájali Švajčiarsko a Slovensko v predmetnom období. Po stručnom prehľade dejín Slovenska v rokoch 1918 – 1945 autor opisuje nadviazanie a prerušenie diplomatických vzťahov medzi oboma štátmi, sleduje humanitárnu intervenciu Švajčiarska v prospech perzekvovaných Židov a rozoberá dôležitosť obchodných kontaktov v štruktúre politických a diplomatických vzťahov. Napokon odpovedá, či sa obom štátom podarilo uskutočniť vlastné záujmy, a ak áno, v akej miere. Jeho závery potvrdzujú životaschopnosť samostatného Slovenska nielen ako subjektu medzinárodného práva, ale aj hodnoverného a schopného hospodárskeho partnera strategickej dôležitosti v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny.

Hoci práca bola publikovaná po nemecky v roku 1987, je nadčasová, excelentne spracovaná, obsahuje jedinečné dokumenty a vzácne informácie, ktoré sú mimoriadne dôležité pre objektívne mapovanie pretrvávajúcich bielych miest súčasných slovenských dejín. Navyše, diela, ktoré vznikli v zahraničí, v jazykovo, ideovo, kultúrne i politicky odlišnom prostredí, majú spravidla osobitý potenciál stať sa obohatením poznania o slovenských dejinách.

14,8 x 21 cm, 390 strán, tvrdá väzba, literatúra, cudzojazyčné súhrny, menný register, dokumentová a obrazová príloha
ISBN 978-80-8218-042-1

 

O autorovi

Štefan Parák, rodák z Bratislavy (*1955), patrí generačne medzi tých Slovákov, ktorých rodičia odišli zo Slovenska v roku 1968 po vojenskej okupácii.

Na Štátnej univerzite v Bazileji študoval históriu a germanistiku. V roku 1982 napísal diplomovú prácu Die Haltung der schweizer Regierung zur Zerschlagung der Tschecho-Slowakei (Herbst 1938 bis Frühjahr 1939) im Lichte der diplomatischen Akten [Postoj švajčiarskej vlády k rozbitiu Česko-Slovenska (jeseň 1938 až jar 1939) vo svetle diplomatických dokumentov]. V roku 1987 tam obhájil aj doktorskú dizertáciu Die Schweiz und der Slowakische Staat 1939 – 1945 politisch-wirtschaftliche Beziehungen zweier Kleinstaaten [Švajčiarsko a Slovenský štát 1939 – 1945 : politicko-hospodárske vzťahy dvoch malých štátov], ktorú publikoval v Berne. Neskôr rozpravou Soll Ethik für das Handeln der  Verwaltung richtungsweisend sein? Eine verantwortungsethische Analyse am Beispiel des Bundesamtes für Migration [Má byť etika smerodajná pre konanie administratívy? Analýza z pohľadu etiky zodpovednosti na príklade Federálneho úradu pre migráciu] postgraduálne absolvoval v roku 2007 aplikovanú etiku na Štátnej univerzite v Zürichu.

V roku 2020 mu Štátny sekretariát pre migráciu v Berne vydal v dvoch zväzkoch jeho kľúčové dielo Asylpraxis der Schweiz von 1979 bis 2019 (po nemecky) a La pratique de la Suisse en matière d‘asile de 1979 à 2019 (po francúzsky) o praxi udeľovania práva azylu vo Švajčiarsku v rokoch 1979 až 2019.

Pracoval na Federálnom ministerstve spravodlivosti a polície Švajčiarskej konfederácie v Berne vo vedúcich a riadiacich funkciách v oblasti azylovej a migračnej politiky.

zavrieť

Niekoľko slov namiesto predslovu

 

 

Vzájomné vzťahy Slovákov k iným národom a Slovenska k iným štátom nepatria v slovenskom dejepisectve k témam, ktoré sú predmetom systematického bádania, ale sú len témami sporadického záujmu.

Príčinu možno hľadať v tom, že dejiny Slovenska a Slovákov majú nielen mnoho bielych miest, ale aj mnoho tabu, ktoré slovenskí historici  obchádzajú, ba poniektorí dodnes i pestujú. V porovnaní s inými krajinami postkomunistická historiografia Slovenska sa len  ťažko, pomaly a s nevôľou vyrovnáva so slobodou vedeckého výskumu, nezávislosťou bádateľa, jeho právom na vlastnú interpretáciu, s pluralitou názorov, ktoré v demokratickej spoločnosti nemôžu neodhaľovať čajsi polstoročné prekrúcania skutočností či  zamlčiavanie faktov a neviesť k rekonštrukcii udalostí a k ich pravdivej reinterpretácii.

Závažným nedostatkom slovenskej súčasnosti je absentujúca recepcia tých plodov náučnej a vedeckej spisby týkajúcej sa Slovenska a Slovákov, ktoré boli počas desaťročí červenej posadnutosti i v uplynulých troch desaťročiach  publikované v cudzích jazykoch a napísali ich neslovenskí autori alebo ktorých pôvodcami sú niekdajší prohibitní autori slovenského pôvodu, ktorých vedecké bádanie a výsledky sú inovatívnym prínosom pre slovenskú historiografiu a nie sú viac poznačené marxistickým spôsobom myslenia.

Monografia Švajčiarsko a Slovenská republika 1939 – 1945 s podtitulom Politicko-hospodárske vzťahy dvoch malých štátov z pera švajčiarskeho historika Štefana Paráka, pôvodom z Bratislavy, spája v sebe viacero očakávaných kritérií. Jeho striktne vedecká práca je výsledkom niekoľkoročnej, doktorátom korunovanej vedeckovýskumnej práce na Filozoficko-historickej fakulte Štátnej univerzity v Bazileji, ktorú viedli renomovaní historici – Švajčiar Georg Kreis a Čech František Graus. Zaoberá sa bilaterálnymi vzťahmi Švajčiarskej konfederácie a prvej Slovenskej republiky v období, ktoré dodnes patrí medzi tabuizované témy slovenskej a kontroverzné témy švajčiarskej historiografie. Hoci práca bola publikovaná v roku 1987, je nadčasová, excelentne spracovaná, obsahuje jedinečné dokumenty a vzácne informácie, ktoré sú mimoriadne dôležité pre objektívne mapovanie pretrvávajúcich bielych miest súčasných slovenských dejín. Ak sa jej preklad po rokoch dostáva do rúk slovenskej verejnosti, tak to znamená, že toto dosiaľ celkom neznáme dielo nestratilo nič na svojej aktuálnosti a význame, lebo analyzuje problematiku, ktorá je v slovenskom prostredí predmetom latentného záujmu. Nie však len z tohto dôvodu, ale predovšetkým preto, aby si historická obec píšuca po slovensky  uvedomila, že túto problematiku nemožno donekonečna ignorovať. A potom preto, aby slovenskí historici venovali systematickú pozornosť dielam, ktoré vznikli v zahraničí, v jazykovo, ideovo, kultúrne i politicky odlišnom prostredí, ktoré poskytovalo slobodnejší pohľad na slovenskú minulosť, a sú obohatením slovenskej historiografie. Diela historikov ako Manfred Alexander, Ronald B. Baugarten, Edith Bosak, Lisa Guarda Nardini, Marián Hanzel, Emília Hrabovcová, Stanislav J. Kirschbaum, Valentina Vladimirovna Marjina, Curzio Nitoglia, Karin Schmid, Eugen Steiner, Marian M. Stolarik, Tatjana Tönsmeyer či Wolfgang Venohr, stále čakajú na svojho slovenského vydavateľa.

Opierajúc sa o dlhodobý poctivý archívny výskum, Štefan Parák predkladá  objektívnu analýzu vzťahov a záujmov, ktoré Švajčiarsko a Slovensko v predmetnom období politicky a hospodársky spájali. Jeho závery potvrdzujú životaschopnosť samostatného Slovenska nielen ako subjektu medzinárodného práva, ale aj hodnoverného a schopného hospodárskeho partnera strategickej dôležitosti v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny.

Štefan Parák sa vo svojej monografii sústreďuje na zahraničnú politiku „dvoch malých štátov“ v krízovej situácii: na jednej strane stojí Švajčiarsko, neutrálny štát s dlhou demokratickou tradíciou, a na druhej strane je Slovensko, mladý štát, ktorý vznikol v roku 1939 a stratil svoje postavenie nezávislého štátu v roku 1945. Po stručnom prehľade dejín Slovenska v rokoch 1918 – 1945 autor analyzuje nadviazanie a prerušenie diplomatických vzťahov medzi Švajčiarskou konfederáciou a prvou Slovenskou republikou, sleduje humanitárnu intervenciu Švajčiarska v prospech perzekvovaných Židov na Slovensku a rozoberá dôležitosť obchodných kontaktov v štruktúre politických a diplomatických vzťahov. Napokon odpovedá, či sa obom štátom podarilo uskutočniť vlastné záujmy, a ak áno, v akej miere.

Štefan Parák sa vo svojej vedeckej práci neopiera len o archívne dokumenty švajčiarskej proveniencie, bádal aj v nemeckých civilných a vojenských archívoch (Bonn, Koblenz), korešpondoval s medzinárodným Ústavom pripamätúvania šoa „Jad Vašem“ v Jeruzaleme. V slovenských archívoch bádať nemohol, pretože v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, v bipolárne rozdelenom svete, to nebolo možné.  

Nemal však len jedinečnú možnosť klasicky skúmať v archívoch, o ktorých v tom čase nielen domáci slovenskí historici mohli iba snívať, ale bol švajčiarskym priekopníkom „oral history“: mal unikátnu a neopakovateľnú príležitosť pracovať s dnes už nežijúcimi protagonistami a tvorcami udalostí, ktoré boli predmetom jeho historického bádania. Korešpondoval a hovoril s priamymi svedkami, účastníkmi a tvorcami, ktorí sa v danom období osobne a priamo podieľali na skúmaných dejoch a  spoluvytvárali ich. V rozhovoroch so švajčiarskymi a slovenskými osobnosťami ako Hans Keller, Georges Dunand, Jozef M. Kirschbaum a Arvéd L. Grébert si mohol tak doplniť a spresniť to, čo mu pri výskume chýbalo, čo oficiálne dokumenty nie vždy obsahujú.

Analyzujúc pramenné archívne dokumenty, autor monografie dokazuje, že Slovenskému štátu záležalo na tom, aby sa bilaterálne politické vzťahy so Švajčiarskou konfederáciou rozvíjali rýchlo a aj z diplomatickej stránky boli úplné. Tieto kontakty sa však vytvárali postupne a museli prekonať mnohé prekážky. Poukazuje aj na to, že Švajčiarsko veľmi pozorne sledovalo nové rozmiestnenie síl v povojnovej Európe a takisto aj úmysly víťazných mocností, čo vysvetľuje, prečo už koncom roka 1944 nadviazalo diplomatické vzťahy s exilovou česko-slovenskou vládou v Londýne a prerušilo vzťahy so Slovenskou republikou.

Obchodné vzťahy medzi dvoma krajinami boli veľmi intenzívne a najmä pre Švajčiarsko mali obrovský význam, ba možno povedať, že zohrali kľúčovú rolu tak pri nadviazaní, ako aj pri prerušení diplomatických vzťahov medzi Bernom a Bratislavou. Slovensko totiž počas druhej  svetovej vojny dodávalo Švajčiarsku za nízke ceny a vo veľkých množstvách potraviny, krmivá, strategické suroviny a rôzne výrobky, teda všetko to, čo Švajčiarsko naliehavo potrebovalo na zabezpečenie obrany a zásobovania na svojom území. Slovensko zas od Švajčiarska nakupovalo širokú škálu výrobkov – od hodiniek až po generátory. Išlo o tovar, ktorý v čase vojny nešiel príliš na odbyt. Hospodárske štruktúry oboch štátov sa teda bez veľkých konkurenčných vzťahov výhodne dopĺňali. Zaviedla sa pravidelná výmena tovarov, ktorú tretia ríša sledovala s podozrievaním. Slovensko týmto intenzívnym obchodovaním zvyšovalo diverzifikáciu svojho zahraničného obchodu a znižovalo svoju závislosť od tovarovej výmeny s Nemeckom.

Na význam obchodných vzťahov medzi oboma krajinami poukazuje aj reakcia Švajčiarska na perzekúciu Židov na Slovensku. V roku 1942 švajčiarska federálna vláda intervenovala v Bratislave, aby zabránila deportácii židovských obchodníkov, ktorí boli nevyhnutne potrební na zabezpečenie pokračovania v obchodných vzťahoch medzi oboma štátmi. Aj keď oficiálne protesty Švajčiarska proti deportácii slovenských Židov na jeseň v roku 1944 boli márne, jeho nekonvenčná humanitárna angažovanosť priniesla konkrétne výsledky. Napríklad švajčiarsky generálny konzul Max Grässli a vicekonzul Hans Keller poskytovali Židom útočisko vo svojich bytoch v Bratislave.

V rokoch 1939 – 1945 sa Švajčiarsku z hľadiska jeho vlastných hospodárskych záujmov a vďaka jeho dobrým vzťahom so Slovenskom podarilo vyťažiť maximum. Slovensko chcelo dosiahnuť očakávané politické a diplomatické úspechy aj prostredníctvom svojej obchodnej nadradenosti vo vzťahu k Švajčiarsku. Túto svoju nadradenosť však mohlo využiť len počas niektorých období. Autor konštatuje, že hospodárske a politické vzťahy medzi Bernom a Bratislavou počas druhej svetovej vojny odzrkadľovali  komplikovaný pomer síl medzi principiálnosťou a oportunizmom, pre ktorý bol obojstranne príznačný pragmatizmus a prozaické sledovanie vlastných záujmov.

Čo je dôležité: Štefan Parák v tejto svojej striktne vedeckej práci nehodnotí politický režim prvej Slovenskej republiky a ani neposudzuje problematiku neutrality Švajčiarskej konfederácie, ktorá čelila nebývalým tlakom spôsobeným vojnovým konfliktom. Autor poskytuje vecnú, a preto vzácnu analýzu politicko-diplomatických a hospodárskych vzťahov dvoch malých štátov v krízových rokoch druhej svetovej vojny.

Slovenské vydanie monografie Švajčiarsko a Slovenská republika 1939 – 1945 : politicko-hospodárske vzťahy dvoch malých štátov je obohatené o úvod, dokumentárnu ikonografickú prílohu obsahujúcu jedinečné archiválie, dobovú tlač a zachované fotografie z rodinných archívov Ursa Kellera a Jána Radlinského, ktorých otcovia v diplomatických službách svojich krajín reprezentovali ich vzájomné politicko-hospodárske záujmy. Kniha naviac zahŕňa dva memoárové texty protagonistov vzájomných diplomatických vzťahov z pera švajčiarskeho vicekonzula v Bratislave Hansa Kellera a z pera chargé d’affaires Slovenskej republiky v Berne Jozefa M. Kirschbauma a uzatvárajú ju cudzojazyčné súhrny.

Význam tohto vedeckého diela, ktoré vyšlo po prvý raz knižne po nemecky v roku 1987 ako 339. zväzok akademickej edície „Europäische Hochschulschriften“ vydavateľstva Peter Lang v Berne, má však ešte jednu dobovú dimenziu. Možno z neho vyčítať aj nenapísané: s akými ťažkosťami sa v rokoch komunistickej totality musel vyrovnávať slobodný historik žijúci na Západe – aj v takej neutrálnej krajine, akou je už stáročia Švajčiarsko –, zaujímajúci sa o slovenskú históriu. Nemožnosť bádať na Slovensku, nedostupnosť literatúry slovenskej proveniencie, neprístupnosť slovenských archívnych fondov, nevraživosť „príslušných orgánov“ česko-slovenského socialistického štátu, ktorý výmenu vedeckých poznatkov a kultúrnych hodnôt nielen ideologicky, ale aj mocensky podmieňoval.

zavrieť

 
 
  • UPOZORNENIE:

     

    Prosíme objednávky zasielať e-mailom: info@postscriptum.sk, nakoľko objednávkový formulár je dočasne nefunkčný.

    Ďakujeme za porozumenie.


     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     


     

    Pavol Gašparovič Hlbina
    a slovenská katolícka moderna

     

  • Upozornenie:

    Prosíme objednávky zasielať e-mailom: info@postscriptum.sk, nakoľko objednávkový formulár je dočasne nefunkčný.

    Ďakujeme za porozumenie.

     

     

     

Zavrieť