Juraj Havaj - Petejovský

Denník jedného dňa

Dennik obalka001

Knižka prináša štrnásť príbehov zo života – ako to býva, úsmevných i tragických – inšpirovaných vlastnými životnými zážitkami či rozprávaním priateľov i známych. V tvorivom stvárnení skutočných udalostí sa prejavuje všestranné umelecké založenie autora, povolaním architekta, ale aj jeho hlboký ľudský rozmer, vďaka čomu mohol podať pestrofarebný obraz života, ktorého spoločným menovateľom je posolstvo o chápajúcom človečenstve, zmierení a vzájomnej tolerancii. V jeho poviedkach je cítiť práve často opomínaný multikultúrny aspekt.

14 x 23,5 cm, 174 strán, ilustrácie, tvrdá väzba, ISBN 978-80-89567-27-0

 

Juraj Havaj – Petejovský sa narodil v dedinke Petejovce na východnom Slovensku 9. januára 1939. Jeho rodná obec bola v roku 1967 definitívne zatopená vodným dielom Domaša, preto ju zakomponoval do svojho pseudonymu.                                                                                      

Maturoval na Jedenásťročnej strednej škole vo Vranove nad Topľou a v roku 1963 ukončil štúdium na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej. Svojej alma mater ostal verný po celý život, ako pedagóg na nej pôsobil takmer 50 rokov.

Absolvoval mnoho študijných pobytov a ciest (Japonsko, Mongolsko, Rusko, USA, Holandsko, Juhoslávia, Nemecko, Taliansko, Grécko, Egypt a ďalšie).

Navrhol a realizoval takmer všetky druhy stavieb, počnúc obytnými, cez priemyselné, zdravotnícke, športové, distribučné, administratívne až po sakrálne.

Zúčastnil sa sám, resp. v kolektíve na vyše 25  našich aj zahraničných architektonických súťažiach, z ktorých celá polovica bola odmenená a ocenená.

Okrem mnohých odborných, populárno-vedeckých článkov a štúdií sa ako spoluautor podieľal na úspešnej knihe „Rodinný dom“ (v danej problematike prvej v ČSR), ktorá vyšla v 3 vydaniach a získala viaceré ocenenia.

K životnému jubileu (70 r.) mu okrem iných uznaní bola Ministerstvom školstva SR udelená veľká medaila sv. Gorazda za celoživotné dielo.

Vo voľnom čase sa venoval a stále venuje hudbe a spevu. V čase štúdií pôsobil v súbore Technik a dodnes spieva v mužskom speváckom zbore Rodokmeň.

Ďalšou jeho veľkou záľubou je výtvarná tvorba, ale aj písanie malých literárnych foriem.

Osobne sa domnievam, že všestranné umelecké a kreatívne gény Juraja Havaja môžu siahať v rámci jeho rodokmeňa minimálne do 16. storočia, keď na východnom Slovensku pôsobili či už renesanční talianski majstri, alebo zaškolení miestni umelci – architekti a maliari.

Sám je majstrom viacerých umeleckých „remesiel“. V prvom rade je tvorivým architektom, ale hlavne pamätníkom úspechov slovenskej architektúry 20. storočia. Ako pedagóg sa podieľal na výchove viacerých generácií našich špičkových architektov.

Popri tom je spevákom, kresliarom, karikaturistom, príležitostným básnikom, hlavne satirických ponášok na neduhy spoločnosti – jeho karikatúry, aforizmy a mikropoviedky boli publikované v periodikách Smena či Beseda – a v neposlednom rade  je výrečným poviedkárom so širokým záberom od spomienkového rozprávania až po analyticko-kritické postrehy fejtónového charakteru, ktoré rozvinul aj v tejto knihe poviedok.

 Ľubor Hallon

zavrieť

Úryvok z poviedky Korene

 

P o  r o k o c h.

Doktor žil a pracoval v Košiciach. Ja som od skončenia štúdia v Bratislave, ale naše priateľstvo trvá dodnes. Pri zriedkavých cestách na Východ som ho navštívil. Bolo to najčastejšie pri rodinných svadbách, pohreboch, životných jubileách príbuzných alebo najčastejšie v období sviatku Všetkých svätých pri dojímavej návšteve rodičovských hrobov. Píšem o rokoch ešte pred „nežnou“. On ma už netrpezlivo čakal na stanici a s oveľa lepším auto ako mám ja zaparkoval neďaleko svojej obľúbenej vinárničky, kam chodil na tokajské. Pôvodné časté témy o ženských už na okraj vytesnila medzinárodná politická situácia, ale predovšetkým vek. Tam, často až do noci sme preberali politickú situáciu v Československu, v susedných štátoch, v celej Európe a keď zvýšil čas aj dianie na ostatných kontinentoch. Hoci on bol aj tentoraz lepší, spoločne sme nadávali na Rusov, Poliakov, Maďarov a Čechov, samozrejme Židov a Cigáňov nevynímajúc. Mexičania nám boli ukradnutí. Prežívali sme obdobie akejsi asymetrickej federácie a vo vzduchu bolo už cítiť rozpad spoločného štátu. Aj preto boli tentokrát hlavnou témou Česi. „Slovenské firmy stavajú Prahu, stavajú im nákladné metro, diaľnice, ale na Slovensku okrem tých pár kilometrov od Bratislavy smerom k nim, nemáme ani meter. Na Slovensko natlačili zbrojárske podniky, tzv. špeciál. Ak by k niečomu došlo, po zuby ozbrojený západ zbombarduje Slovensko. Slováci vyrábajú iba komponenty, ale Česi z nich zostavujú finálne výrobky, pripravené na vývoz. Samozrejme, že ich HDP (hrubý domáci produkt) je iný. Vyššie sú potom ich platy aj dôchodky, ale ceny tovarov v celej republike sú rovnaké. Aká federácia? Aj tu do Košíc, hlavne do železiarní, sa ich prisťahovali tisícky. Nemysli si, že robia obyčajných robotníkov. Robia iba šéfov. Chytráci!“ Doktor ukončil monológ, objednal kapurkovú a taxík.  Na stanici sme sa priateľsky rozlúčili. Nechal som srdečne pozdravovať stále pôvabnú pani manželku a obe prekrásne dcérky.                  

Mimoriadne zaujímavé bolo naše posledné stretnutie. Uskutočnilo sa v Bratislave. Ja som ho zaviedol do Klubu slovenských spisovateľov. Ten je už v súčasnosti trocha zanedbaný, ale intímny, lacný a má nepochybne stále svoje čaro, svoj genius loci. Neviem dokedy. Obaja sme už boli na dôchodku, takže času sme mali na rozdávanie. Cítil som, že pretlak informácií ma doktor. A nakoniec, bol predsa mojím hosťom. Preto som sa ho nechal vyrozprávať. „Už vieš, že staršia dcéra, ktorá študovala medicínu, je vydatá. Zobrala si, ako vieš, hneď po skončení štúdia spolužiaka, Čecha. Neuveril by si, že aké z toho bolo divadlo. Odišla z domu na privát a tak... Hoci sú obaja rodičia Česi, už sú Košičania. Ale, chlapec je to slušný a úctivý, nemôžem naň povedať jediné krivé slovo. Majú ročného chlapčeka Samka, o ktorého sa im stará manželka. Už je tiež prvý rok dôchodkyňa. No a tá mladšia, veď vieš, študovala v Košiciach na výtvarnej akadémií dizajn. Ako výbornú študentku ju odporúčali na tretí stupeň, a tak je teraz na doktorandúre tu v Bratislave, na Akadémii výtvarných umení. Kvôli nej som sem došiel. Mám sa s ňou i s jej priateľom, Záhorákom, zajtra stretnúť. On je tam už asistentom, ale tiež ti má akési české priezvisko.“ „No vidíš! Odriekaný chlieb, najviacej chutí. Hovorievali naši rodičia.“ Trocha ironicky som poznamenal a doktor pokračoval: „Spomínaš si určite, keď sme sa ešte ako mládenci na vojne vystatovali, že Zemplínčania sú najvitálnejší a najpotentnejší Slováci. Argumentovali sme, že je to tak preto, lebo sme od malička jedli tatarku, resp. cestoviny vo forme pirohov, halušiek a tak podobne. V zemplínskom nárečí to bola tatarka, ale spisovne sa nazývala pohanka, lebo Tatári, ktorí ju k nám priniesli v 13. storočí, boli pohania. Iba v niektorých zrnovinách sa nachádza vzácny kov, žiaľ zatiaľ nie je považovaný za stopový prvok, molybdén (Mo), ktorý  podľa francúzskych výskumov vplýva na potenciu mužov tak, ako žiadny iný nerast. Z potravinového reťazca je ho najviac, žiaľ, v dnes zanedbávanej pohánke. Podobne ako tatarka, resp. pohanka, priniesli si svoj názov, napr. aj zemiaky. Na Liptove ich volajú švábky, lebo ich tam doniesli nemeckí Švábi. Okrem iného aj zápalky, švabelky, resp. švabliky.“ „A čo má byť?“ prerušil som ho. „Vieš, že slovo „trebič“, znamená v zemplínskom nárečí názov ušľachtilej krmovinovej rastliny, ale jej spisovný názov je ďatelina. Nedávno som čítal, že semená tejto rastliny sa na Slovensko dostali z Južnej Moravy, od mesta Třebíč.“ „No a?“ No, teraz mám dosť času, robím na súkromnej klinike už iba jeden deň v týždni a pustil som sa ti do spracovávania svojho rodokmeňa. Šlo mi to veľmi pomaly a ťažko. Nakoniec som oslovil agentúru, ktorá rodokmeň vypracovala rýchlejšie, ale za pomerne drahý groš. Stálo to zato. Najviac ma prekvapilo to, keď som sa dozvedel, že jeden z mojich praprapredkov pochádzal z Južnej Moravy. Písal si meno ešte s mäkčeňom, Třebíč. Zabudol sa tu z husitských českých bratríkov, ktorí šarapatili v rokoch 1445 až 1467 aj na Východnom Slovensku.“ „No a čo teraz?“ spýtal som sa rovnako prekvapene. „Pozri sa, vieš dobre, že v 15. storočí, za čias bratríkov, ešte na našom území žiadne priezviská neboli. Maximálne sa za krstným menom používalo krstné meno otca, napr. Ján syn Michalov, častejšie Ján Michalov a podobne. Aj tých kombinácií bolo veľmi veľa, preto sa najčastejšie odlišovali remeslom alebo prezývkou. Aj môj rodokmeň je exaktný až po 17. storočí. Priezvisko Trebič vzniklo s veľkou pravdepodobnosťou tiež z prezývky. Povinnosť mať dve mená, krstné a priezvisko nariadil až veľký reformátor Jozef II. (1765 až 1790 ). Môže to byť aj tým, že sám mal tých mien viac, než dosť. Čuj jeho meno: Joseph Benedikt August Johannes Anton Michal Adam... Bol som prekvapený, že za tých mojich česko-slovenských Trebičov sa vydalo mnoho žien aj s neslovenskými priezviskami. Sme v strede Európy a u tých mojich praprababiek sa objavili priezviska poľské, nemecké, maďarské, aj české. A ako určite vieš, len matka je vždy istá.“ „To je fakt. Pritom nemuseli byť absolútne verné,“ poznamenal som uštipačne. „Oni, ako hlboko veriace, určite boli! O mojej mame to viem jednoznačne a o starej mame som si istý.“ „Ako to je, že si si dokonca istý?“ „Keď ešte starý otec žil, ako chlapec som sa ho spýtal, či som naozaj jeho potomok a či mu bola stará mama, celých sedemnásť rokov počas jeho pobytu v Amerike, verná? Odpovedal s kamennou tvárou. Som si istý. Ja som sa ho spýtal, ako to vie. S rovnakou kamennou tvárou odpovedal. Lebo mi to ona povedala. Nakoniec ti poviem jedno, najdôležitejšie je, čím a kým sa človek cíti a ja sa napriek všetkým zisteniam stále cítim byť čistým Slovákom,“ vyhlásil doktor.

zavrieť

 
 
  • Novinky

    http://www.postscriptum.sk/nase-tituly/nabozenstvo/pan-rektor-film-na-dvd#

        

     


     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

    Pri objednávke dvoch a viac kusov 13 eur/ks.

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     




     

     

     

     

     

    http://www.postscriptum.sk/nase-tituly/do-vasej-pozornosti/historia-scepusii/#

      

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     Opäť k dispozícii!

     

     

     

     

     

      

     

     

     

     

     


      

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

      

     

     

     

     

     

      

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

        ZNOVA K DISPOZÍCII:

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

     

Zavrieť