Pozvanie na ďalšiu cestu

(úryvok zo začiatku knihy)

Každého z nás čaká cesta druhou polovicou života. Nie každý sa však na ňu vydá, napriek tomu, že všetci starneme a niektorí zostarnú viac ako ostatní. Z nejakého dôvodu je táto „ďalšia cesta“ dobre skrývaným tajomstvom. Mnoho ľudí ani nevie, že existuje. Tých, ktorí si skutočnosť „ďalšej cesty“ uvedomujú, hovoria o nej a vedia, že je iná ako cesta prvej polovice života, je príliš málo. Prečo sa teda pokúšam túto cestu trochu osvetliť? Prečo si myslím, že mám k tejto téme čo povedať? A prečo sa obraciam na ľudí, ktorí sú ešte stále na svojej prvej ceste a sú na nej spokojní?

Vedie ma k tomu zistenie, ku ktorému som dospel ako františkánsky učiteľ na základe svojho vyše štyridsaťročného pôsobenia v rôznych prostrediach – náboženstvách, krajinách a inštitúciách, že mnoho ľudí a inštitúcií (ak nie väčšina) sa natrvalo zaoberá záležitosťami typickými pre prvú polovicu života. Inými slovami, ľudia sa v prvom rade snažia budovať svoju osobnú (nadradenú) identitu, vymedziť vlastné hranice, hľadať istoty a možno aj väzby na dôležito vyzerajúce projekty či osoby. Tieto úlohy sú do istej miery dobré a dokonca potrebné. Všetci sa snažíme nájsť nejaký „pevný bod“, ako to pomenoval grécky filozof Archimedes, aby sme mohli čo i len trochu pohnúť svetom. Svet by bol omnoho chudobnejší, keby sme nevykonali túto prvú a dôležitú úlohu.

Napriek tomu si myslím, že úlohou prvej polovice života je len objaviť štartovú čiaru. Prvá polovica života je len zahrievacím kolom, nie celou cestou; je len plavbou, nie dosiahnutím brehu. Ak si uvedomíte, že existuje ešte „ďalšia cesta“, celé zahrievacie kolo možno zabehnete úplne inak a lepšie sa pripravíte na to, čo bude nasledovať. Ľudia by bez ohľadu na svoj vek mali vedieť o celom oblúku svojho života – kam vedie a smeruje.

O tejto ďalšej ceste vieme vďaka jasnému a príťažlivému svedectvu ľudí, ktorí už na nej boli; na základe náboženských aj sekulárnych textov, ktoré nás na ňu pozývajú; z nášho vlastného pozorovania ľudí, ktorí už vstúpili do tohto nového teritória; a žiaľ, takisto od ľudí, ktorí akoby sa vôbec nevedeli posunúť ďalej. Táto cesta sa zvyčajne objaví ako lákavé pozvanie, ako istý druh prísľubu či nádeje. Nikto nám nemôže rozkázať, aby sme sa na ňu vydali, musíme byť na ňu povolaní. Každý sa pre túto cestu musí rozhodnúť slobodne, nesúc si na pleciach všetku zložitosť a nedokonalosť svojho jedinečného života. Je len na nás, či sa na ňu vydáme. Na druhej strane, nemusíme byť na nej sami. Totiž, k dispozícii máme isté značky ukazujúce smer, osvedčené schémy, úplne nové výzvy, výstrahy, ba dokonca aj osobných sprievodcov. V tejto knihe vám chcem o tom trochu porozprávať a dúfam, že to bude pre vás užitočné.

Všetky tieto spomenuté možnosti mi dodávajú odvahu i túžbu pokúsiť sa popísať charakter naznačenej „ďalšej“ cesty, a popri tom aj terén „prvej“ cesty, no osobitne sa zameriam na potrebné body prechodu. Ako si všimnete v názvoch jednotlivých kapitol, za najčastejší prechodový bod považujem istý druh „nevyhnutného utrpenia“ – zakopnutie o kameň úrazu, zápas s vlastným tieňom, alebo len prostú neutíchajúcu túžbu po „sebe samom“, po niečom „viac“, ktorú budem nazývať „túžba po domove“.

zavrieť