Popredný predstaviteľ duchovno-kresťansky orientovanej poézie darúva sebe i slovenskej kultúrnej verejnosti jedinečnú knihu, ktorá rekapituluje básnickým spôsobom, čo a ako prežil. Unikátny tvorivý zámer napísať lyrickú autobiografiu vyplynul z pocitu, že pri životnom jubileu – osemdesiatinách – nastal čas „všetko podstatné akosi znova zosumarizovať, podčiarknuť a zrátať“. V úvodnom slove knihy autor ďalej vysvetľuje: „Zmyslel som si pospomínať na výrazné momenty, ktoré ma poznačili od celkom včasného veku, ba vlastne od narodenia, a ktoré ma sprevádzali peripetiami odvíjajúcej sa osobnej skutočnosti. ... Predsavzatie nadobudlo, napodiv, priam závratný objem, zrodilo sa z neho päť hrubých zväzkov básní viazaných spoločným titulom Pútnikova kapsa, kníh formálne absolútne netypických pre poetickú tvorbu, ale pritom plných tej najosobnejšej poézie.“
Teofil Klas (vl. m. Jozef Zavarský) sa narodil sa 12. novembra 1940 v Trnave. Po maturite roku 1958 nesmel ísť pre kádrové dôvody ďalej študovať. Životnou dráhou sa mu stalo novinárstvo. Pracoval v týždenníku Technické noviny sedem rokov len ako tzv. externista a od roku 1965 ako riadny zamestnanec. Popri zastávaní práce sekretára redakcie a jazykového redaktora sa novinársky venoval písaniu z oblastí kozmonautiky, vynálezcovstva a zlepšovateľstva, slovenskej histórie vedy a techniky či zahraničnej populárnej vedeckotechnickej tlače. Od roku 1985 sa aktivizoval aj ako redaktor a člen redakčnej rady ilegálneho kresťanského časopisu Rodinné spoločenstvo. V pamätnom novembri 1989 sa s Technickými novinami po 31 rokoch rozišiel.
Ďalšie roky boli turbulentné. Bol redaktorom i šéfredaktorom Katolíckych novín (do roku 1993), opäť sekretárom redakcie Technických novín, neskôr pôsobil ako knižný redaktor v bratislavskom Vydavateľstve Nové Mesto (1995 – 1997) a ako zástupca šéfredaktora v časopise Kultúra (1997 – 1999).
Hoci sa za básnický debut autora považuje sonetový veniec Najbližšej k Taju z roku 1993, skutočným debutom je zbierka Zaklínadlo, teda verše z rokov 1957 – 1968, ktorá však knižne vyšla až v roku 2001. Odvtedy vydal viacero básnických zbierok, ale aj básnických bibliofilských samizdatov z počítačovej tlačiarne. Z kníh, ktoré publikoval v poslednom desaťročí, možno spomenúť Rampy sú ešte v žiare (2010), vydaná pri príležitosti básnikovej sedemdesiatky, V nákončí leta (2011) – verše z rokov 2006 – 2007, Pokoj nevädze (2012) – verše z rokov 2007 – 2008, tetraptych zbierok básní Večná modulácia (2013), Na zrejúcej nive (2013) – verše z rokov 2008 – 2009, druhé vydanie eucharistickej poémy Grálová sonáta (2013), Kozmické ticho (2014) – verše z rokov 2009 – 2010 či Gorazdov odkaz (2018), obsahujúci poému Hlas kňaza Gorazda, básne Závet svätého Gorazda a Spev o Božom narodení. Napokon v roku 2020 mu vyšla básnická zbierka Algoritmické zratúvanie, ktorej súčasťou sú verše vytvorené v ostatných štyroch rokoch (2017 – 2020). Početné časopisecké články a štúdie Teofila Klasa boli publikované vo výbere z kultúrnej publicistiky pod názvom Z ozvukov krásy (2016).
Ako dôchodca sa stal tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007) a v súčasnosti je členom jeho Predstavenstva (od roku 2013). Bol alebo je členom redakčných rád niekoľkých časopisov i členom sekcie slovesného umenia Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru.
Je laureátom Ceny Fra Angelica 2005 a Ceny mesta Trnavy za rok 2015 za celoživotné dielo.
zavrieť
„Päťknižie“ Teofila Klasa, barda súčasnej slovenskej duchovno‑kresťanskej tvorby, jeho básnická obraznosť, ktorá je v súzvuku so špecificky vyprofilovanou slovotvorbou, nemá motivický základ v postmodernom „ahasverskom“ putovaní. Neprezentuje nespokojného, životom blúdiaceho tuláka. Práve naopak, namiesto chaosu si autor‑pútnik budoval vo svojom živote kosmos. Ako Kristov nasledovník, inšpirovaný a podporovaný príkladom tých, ktorí toto putovanie príkladne zvládli až do konca života.
Z doslovu Jána Gallika
zavrieť
